Máme svoj film! Obrazy Slovenského štátu

Agitka venovaná povojnovej výmene obyvateľstva na juhu Slovenska. Dokument o slovensko-maďarskej presídľovacej akcii na juhu Slovenska. Film vysvetľuje – samozrejme zo slovenskej perspektívy, akým spôsobom výmena prebiehala, ako napohľad malebne vyzerala, aké boli jej „čísla“ a mali byť jej kultúrne efekty. Hoci nikdy nešlo o vyslovenú traumu (podobnú nemeckému odsunu), slovensko-maďarské vzťahy sa, aj vďaka nešikovnosti neskorších politikov, dodnes celkom neustálili.

Spišský hrad, „rozprávkovo“ oživený vo sne dieťaťa, indoktrinovaného vĺčaťa Hlinkovej gardy. Hrady a zámky boli odjakživa turistickými atrakciami Slovenska. Oravský a Spišský hrad či ruiny na Považí dodnes lákajú na romantické Slovensko. Paľo Bielik inscenuje svoju kultúrnu snímku o Spišskom hrade ako rozprávku, ktorú číta stará mať chlapcovi nad drevenou stavebnicou. Vo sne dieťaťa, už značne indoktrinovaného aktivitami hlinkovských vĺčat, bojujú chlapci drevenými mečmi o ovládnutie hradu. Boj končí prímerím a film odkazom na snový rámec detskej „historiografie“.

Film o procese výroby chleba v modernom mlyne Nupod v Trnave. Krátky kultúrny film o výrobe chleba, rámcovaný veršom z Otčenáša, vyjadruje celkom konzistentne každodennú „propagandistickú“ náplň slovenskej štátnosti: pracovitosť a vieru v božskú prozreteľnosť. Inak ale ide o kultivovaný, modernisticky poňatý „výrobný film“, ktorý sleduje proces výroby chleba od zberu úrody, cez jej spracovanie v múku v modernom mlyne Nupod pri Trnave, až je po jeho cestu na slovenský stôl.

Portrét (dnešnej) Univerzitnej knižnice v Bratislave ako historického stánku i generátorky slovenskej vzdelanosti. Štátotvorný portrét knižnice Univerzity Komenského, ktorá bola založená v roku 1919, za slovenského štátu sa však i v názve slovakizovala. Kamera sleduje historický interiér knižnice a jej vzácne výtlačky, katalogizačnú prácu knihovníkov i jej bezprostredný efekt v spoločensko-vednej študovni. Prioritou sú zjavne slovaciká (knihy viazané na Slovensko). Isté nóvum tu ale predstavuje študentka-vysokoškoláčka, zobrazená v spoločnosti „vedeckého dorastu, ktorý bude raz reprezentovať kultúrnu elitu národa“.

Neobyčajne fotogenický národopisný film o rytme letnej práce – kosení lúk na Liptove. „Roku Pána 1943 začali sme v Mene Božom s kosbou na Podkrivánskych Lúkach na sv. Annu“ – jeden z najkonzistentnejších „svojrázových“ titulov Nástupu zobrazuje „kosiny“ na lúkach pod Tatrami. Film je plenérový, svojou národopisnou optikou plickovský, hoci zaujatý skôr pracovným ako sviatočným dňom a rytmom podtatranského ľudu (obec Hybe, fikčné to rodisko Pacha – hybského zbojníka). Podobnú antropologickú tradíciu bude neskôr v slovenskom filme rozvíjať Karel Skřipský. Zaujímavosťou je mladučký Ivan Rajniak v detskej roli.

Jeden z prvých filmov Jánošíka – Paľa Bielika, venovaný ľudovej výrobe a cifrovaniu valašiek.Ak je Miznúca romantika prvým dokumentom Paľa Bielika pre Nástup, je to výborné entré. Tvorca s renomé Jánošíka začína vo filme zásekom valašky a dokumentom o jej výrobe a výzdobe. Z filmu je cítiť rešpekt k remeslu i k romantickej zbojníckej tradícii, na druhej strane aj povedomie ich folklorizácie či merkantilizácie. Sú tu teda zbojníci, črpáky, valašky…, ale už aj zmysel pre humor a „cifrovanú“ slovacitu.

Krásnoslovenská filmová jazda malebným Slovenskom, vlakom z Bratislavy do Tatier. Ak svojho času Plicka v úvode k Zemi spieva nechal práve vlak odviesť divákov na Slovensko, do „zeme zasľúbenej“, krátky film Eugena Mateíčku v tejto tradícii pokračuje. Na lokomotíve je film-jazda, ktorého prostredníctvom nás vlak-kamera zoznamuje s krásami Slovenska od západu, cez tunely popri Váhu, až po čarokrásne Tatry. Ide o jeden z najfotogenickejších a naj-krásno-slovenskejších filmov Nástupu.

Dobrodružná výprava Paľa Bielika a jeho družiny do divočiny dunajského luhu pod Bratislavou. Kultúrny film Na ostrove kormoránov je posledným filmom dokumentaristu Paľa Bielika pre spoločnosť Nástup. A je to sľubný dokument, ktorý už jasne prezrádza chlapské/chlapácke hodnoty, zmysel pre príbeh, sebairóniu i fotogéniu pri snímaní prírodných prostredí: – typické črty bielikovskej réžie. Film zobrazuje dobrodružnú výpravu filmárov do lužného lesa pod Bratislavou. A je v istom zmysle dvojito-kódovaný, pretože s rovnakým záujmom sníma faunu povodia Dunaja i filmársku „zverinu“.

Film, venovaný rekonštrukcii vojnou zdevastovanej krajiny, jej budovateľskému nadšeniu a viere v lepšiu budúcnosť. Filmový debut Jána Kadára, ktorý sa o pár rokov presťahuje do Čiech, je akýmsi obrazovým auditom vojnových škôd. Ukazuje vojnou, nacistickou deštrukciou a prechodom frontu zdevastovanú krajinu: vypálené dediny, zbombardované továrne, zlikvidovanú infraštruktúru… V strede filmu zaznie apel a v druhej polovici potom vidíme opätovné budovanie krajiny, jej rekonštrukciu. Žánrovo hybridný film je vlastne agitkou, prvým budovateľským filmom slovenskej povojnovej kinematografie.

Kvázi-hagiografický portrét „užitočného idiota“ slovenského nacizmu, predsedu vlády Vojtecha Tuku. V spravodajskom kontexte výnimočným šotom je osobitý medailón venovaný Vojtechovi Tukovi. Najpríčinlivejší nacista slovenského politického establišmentu, akcelerátor genocídy slovenských Židov je tu prezentovaný ako martýr, ktorý sa v tichu modlí k panenke Márii a investuje do práce pre národ. Ide o rámcované rozprávanie, kde v retrospektíve vidíme Tukove útrapy a zásluhy v národnej veci, priam hagiograficky vyfabrikované. Film ukazuje filmárske schopnosti I. J. Kovačeviča, zároveň perfídnosť dobovej propagandy.

Typická hybridná kompilácia, premietaná v rámci vojnového žurnálu: smútenie, vyznamenávanie, radosť z práce a Drang nach Osten. Žurnál obsahuje šesť šotov rôznej proveniencie, každopádne z krajín nacistickej sféry vplyvu, spojených slovenským komentárom. Po protektorátnej „celonárodnej“ tryzne za Heydricha nasledujú dva slovenské šoty: o vyznamenávaní „frontových bojovníkov“, vyradených z východného frontu, a o výrobe drevených domkov v Turanoch. Najrozsiahlejší šot je ale venovaný nacistickej vojnovej propagande, bojom o Sevastopoľ. Na odľahčenie je súčasťou týždenníka aj jeden veselý šot o „hudbe kameňa“ bruselských dlaždičov.

Parádovanie štátu, jeho politických elít a armády na masových zhromaždeniach pri príležitosti výročia štátnosti. Okolo výročia štátnosti (14. marca) mávali slovenské reportáže Nástupu rozsiahlejšiu metráž. Buď boli kompiláciou doterajších národohospodárskych úspechov nového štátu, alebo boli záznamom opulentných (vojenských) parád, ako v prípade 4. výročia v roku 1943. Masové zhromaždenie v Bratislave pred národným divadlom, následne vojenská prehliadka pred budovou kasární s protiľahlou kulisou funkcionalistického sídliska Nová doba mali ambíciu prezentovať jednotu národa a silu armády, teda presne to, čo sa už v tomto období začínalo rozkladať.

Fašistická propaganda jedného z týždenníkov na konci a jej receptúra: zlodej kričí chyťte zlodeja. V týždenníku Nástup z 1944, vlastne posledného roku vojny, vidíme okrem zahraničných šotov dve dobovo príznakové slovenské reportáže: obraz každodennosti bratislavského života krátko po bombardovaní rafinérie Apollo „angloamerickými teroristami“ a reportáž z protiboľševickej výstavy. Putovná vlaková výstava s realistickými diorámami inscenujúcimi sovietsky teror (tak podobný obrazom onedlho odhalených nacistických koncentrákov) mala národu znechutiť boľševizmus, keďže oslobodzujúca Červená armáda už stála predo dvermi…

Vzorná sociálna starostlivosť štátu o slovenských pracujúcich v ozdravovni s krásno-slovenskou kulisou. Sociálna politika štátu, ktorý sa (hoci selektívne) stará o svojich občanov: to je leitmotív Bielikovho zdravotníckeho filmu O zdravie robotníka. Impozantná československá stavba vo funkcionalistickom štýle je tu predstavená ako dokonale fungujúci stroj. Kamera všetečne nakukne do všetkých kútov tohto fascinujúceho mikrokozmu, ktorý za pár týždňov „vypľuje“ zo svojich útrob ozdravenú pracovnú silu. Kulisa Vysokých Tatier mu k tomu dodáva morálnu podporu.

Propagandistický film o boji slovenskej armády na východnom fronte v rokoch 1941 a 1942. Jediný „celovečerný“ film, vyprodukovaný počas vojny v Nástupe, si objednalo Ministerstvo národnej obrany a zobrazuje účinkovanie slovenskej armády po boku wehrmachtu na východnom fronte. Ide o kompiláciu, redakčne supervízovanú I. J. Kovačevičom podľa námetu Jána Doránskeho, pričom obrazový materiál dotovali viacerí kameramani. Snímka mala popularizovať vojnové ťaženie, národu vysvetľované ako hrdinský boj proti boľševizmu, za záchranu európskej civilizácie. Film sa uprostred vojny púšťal hádam v každom kine a po vojne rýchlo uložil do trezoru ako zahanbujúci titul.

Povojnové filmové účtovanie s ľudáckym fašizmom a jeho predstaviteľmi.Aj na Slovensku vzniklo krátko po vojne pár účtujúcich titulov s ambíciou jasne pomenovať a zosobniť vojnové zločiny, potrestať ich a urýchliť tak očistu spoločnosti. Sú osobne zodpovední… je ostro strihanou „agitačnou“ montážou, kompilovanou z vojnových týždenníkov. Film je absolútnou obžalobou „tisovského režimu“, pričom púšťal sa, nevedno či priamo alebo len časovo paralelne, počas procesov (v rámci národných ľudových súdov) na priťaženie obžalovaným.

Slovenské národné povstanie ako očistec skompromitovaného národa v účtujúcom filme Jána Kadára. Aj druhá z dvojice Kadárových antifašistických agitiek prezrádza vyspelého debutanta. Okrem režiséra stojí za obomi „strihákmi“ ako iniciátor i spoluautor námetu Ján Kalina, dôležitá figúra slovenskej dramaturgie ranosocialistického filmu konca 40. rokov. Ešte bez sovietizujúceho filtra ukazuje film, aj formou máp, ako Povstanie geopoliticky vyzeralo, kto boli jeho hlavní aktéri i obete. Spolu s Bielikovým Za slobodu je to prvá filmová správa o SNP, kľúčovej udalosti novodobých slovenských dejín.

Disneyovský debut Viktora Kubala o „spásonosnej“ elektrifikácii Slovenska. Jeden z prvých animovaných filmov Viktora Kubala nezaprie americkú inšpiráciu. Skôr v ňom rozpoznáme Pepka Námorníka ako Kubala… Je to reklamný film, kde sa napája vianočná tradícia (santaklausovského?) obdarovávania na motív elektrifikácie Slovenska. Slovensko bolo v 40. rokoch 20. storočia dosť rurálnou krajinou, ktorá sa však nemeckou investíciou do infraštruktúry rýchlo modernizovala. Napriek tomu však mohla väčšina slovenských gazdiniek o elektrickej žehličke či varnej doske zatiaľ len snívať.

Výrobný film o ťažbe travertínu – slovenského mramoru, o jeho symbolickom význame a využití. Exploatácia – vyťažovanie nerastného bohatstva bolo dôležitou črtou modernizácie Slovenska v národohospodárskom rámci Hitlerovej „Novej Európy“. Paľo Bielik tento motív spracoval do sympatickej snímky o ťažbe a kultúrnom využití travertínu, autochtónnej „slovacikálnej“ horniny špecifických vizuálnych kvalít. V kvázi-stvoriteľskom naratívnom oblúku nám film predstavuje proces spracovania „slovenského mramoru“ od prvého vrtu až po impozantnú Štefánikovu mohylu na Bradle.

Genealogický dokument o „veľkých mužoch“ národa, ktorý vraj „treba vídať postojaci“. Kultúrny film I. J. Kovačeviča je filmovou obdobou tradičnej patriarchálnej predstavy o veľkých mužoch národa (Uomini Illustri) ako tvorcoch Histórie. Tu sa navyše píše „veľký príbeh“ slovenskej histórie, takže sú to všetko (starí) Slováci! Okrem nacionálneho naratívu film rozpráva i príbeh modernizácie Slovenska, hoci vytrhnutý z kontextu čerstvo zaniknutého Československa. Napriek nacionalistickej dikcii má film pozoruhodnú filmovú skladbu, je kuriozitou svojho druhu.

Priemyselný film o výrobe (produktov z) umelých vlákien v továrni Svit pod Tatrami. Drevo ako komodita a jeho spracovanie bolo odjakživa súčasťou priemyselnej kultúry Slovenska. Bielikov film prezentuje sofistikované spracovanie dreva, resp. celulózy na novú komoditu – umelé vlákna a výrobky z nich. Dokument existuje v dvoch variantoch. Ten povojnový dopĺňa/rámcuje hraný úvod v predajni látok, kde si mondénna dáma (Marta Černická) kupuje od predavača (Mikuláš Huba) hodvábnu šatovku, ktorej „výrobný cyklus“, cez motív stromčeka na parapete okna, motivuje naratív samotného filmu.

Film o slovensko-talianskej družbe fašistickej mládeže, telom i dušou, v réžii neskoršieho odbojára Paľa Bielika.Krátka reportáž mesačníka LÚČ od kompetentného znalca mužského sveta Paľa Bielika zobrazuje jeden deň v mládežníckom tábore dvoch spriatelených fašistických organizácií (Hlinkovej mládeže a talianskej Gioventù Italiana del Littorio). V romantickom prostredí „vycifrovanej“ zotavovne v tatranskom štýle sa chlapci za zvukov fanfáry zobúdzajú, cvičia, otužujú, modlia, pracujú, zápasia i sa vzdelávajú. „Jednotní v modlitbe, zábave, povinnostiach i odpočinku“ formujú svoje duše i telá pre potreby svojho režimu. 

Priemyselný film o slovenskom patente – výrobe glycerínu z cukrovej repy s mladučkým Ferom Zvaríkom v zasväcujúcej hlavnej úlohe. Film sprostredkuje verejnosti čerstvý slovenský patent: výrobu glycerínu z cukrovej repy v továrni na glycerín v Leopoldove. Nie je to však obyčajný „priemyselný film“: novinkou je okrem modernity vynálezu aj jeho „sexi“ rozmer. Celým procesom nás totiž sprevádza a doň zasväcuje atraktívny mladý muž – čerstvá akvizícia Slovenského národného divadla, operetný herec František Zvarík. Z výrobného filmu sa tak stáva – a nie po prvý krát v portfóliu Nástupu – star vehicle.

Autentický „dokument z hrdinského boja slovenského národa proti nemeckej nadvláde“, ktorého materiály recyklovali všetky neskoršie filmy o Povstaní.  Prvý a nadlho posledný film, dokumentujúci relatívne vyvážene, historicky korektne a v rezkom strihu, ešte nabitom energiou odboja, udalosti Slovenského národného povstania. Paľo Bielik a jeho kolegovia (Karol Krška, Jaroslav Plavec, Alexander Sekula, Václav Richter) sa SNP sami zúčastnili. Film je sčasti strihaný z autentických materiálov, doplnených dokrútkami, pričom ukazuje všetky zložky odboja: hlavne armádu, ale aj účasť obyvateľstva v povstaní, partizánske skupiny…, tiež neskoršie perzekúcie: vypálené dediny a masové hroby.